Čistá radosť na tanieri… naša G. ešte stále najradšej gebrí. Niekedy mi pomôže aj pri varení, ale to ju neláka, „pretože nemôže variť podľa seba, ale podľa receptu“.
A tak má „vlastné kilo múky“, s ktorým môže robiť čo chce.
Vačšinou navarí riedku polievku v hrnci, ktorá vyzerá ako naozajstná. Čo na tom, že je zafarbená temperkami?
Včera som ju poprosila, nech spraví dačo hustejšie, čo sa z nádob ľahšie odstraňuje, keďže mám zákaz jej vareníčka vyhodiť, niekedy ich schová aj do chladničky a potom nenápadko na ne zabudne a tudíž o ich mazľavú likvidácu sa stará ako inak mama.
No a tak vzniklo krásne zelené cestáčko, znovu zafarbené temperkou:
„Maminka, keby som si to mohla v naozajstnej panvičke naozaj opiecť.“
„E-e, nie“
„Alebo v trúbe?“
„E-e, nie.“
„A aspoň tvojim valčekom na cesto rozvaľkať?“
„No dobre. A daj si to teda upiecť na tanieri do mikrovlnky.“
Musím uznať, nádherný žabací posúšik – nakŕmená celá plyšáková škôlka.
A dodávam – mám mať to srdce a vyhodiť to? Bo zase mi to zostalo trčať v kuchyni…
Cestáčko je čosi ako domáca nevarená plastelína. Základný recept čo sme kedysi našli obsahoval múku, soľ, vodu, olej – toto si odhadom G. nakombinuje a vyrába takéto posúšiky, hrá sa s nimi ako s plastelínkou na koláčiky…
Recet na výbornú domácu plastelínu nájdete napríklad tu: https://montessorikids.sk/osvedcena-domaca-plastelina/