Milujem maľovanie na hodváb. Túžbu vyskúšať túto techniku vo mne vzbudila Letícia Tamdlmajerova z Hlohovca. Vôbec túto pani osobne nepoznám, bola tak 15-20 rokov dozadu v súťaži o naj starkú (možno to dokonca bola Miss starká) mala vtedy okolo 80 rokov. Nekonformná, šarmantná, vitálna. Veselo v jej veku navštevovala posilňovňu, dokonca tuším vyskúšala inline korčule. A jej veľkým koníčkom bolo maľovanie na hodváb. Našla som teraz jej facebookovu stranku, tam sa píše že sa narodila v roku 1920.
Nuž, v srdiečku som si hriala, že toto raz skúsim, a už je to 11 rokov, čo maľujem na hodváb. Väčšinu šatiek som rozdala v rámci rodiny alebo kamarátom. Istú chvíľu, keď sme s mužom prepadli geocachingu, dávala som šatky do skrýší ako FTF odmenu. Každopádne nemám tých mojich výtvorov nafotených veľa, čo mám, je v tomto článku. Letmé zábery, ktoré sa nedajú vylepšiť, lebo tie šatky už nemám.
Ak už sa na maľovanie odhodlám, v hlave mám príbeh, ktorý patrí obdarovanému. Vidím ho samozrejme technicky dokonalejšie spracovaný, ako ho moje ruky vedia namaľovať, no maľujem srdiečkom. Možno aj preto som sa nikdy nevenovala klasickým motívom. Nemám vôľu na cibrenie kresby, aby bola reálna. Viac ľudí mi povedalo, že si viem všímať detaily, ktoré iní prehliadajú a potom ich správne poskladať. Tak aby druhého vystihli a potešili, niečo zažité – hlboké, krehké ale aj šiši bláznivé mu pripomenuli. Priatelia sú zhovievaví :) Obdarovať ľudí mojimi šatkami je čosi podobné ako keď začne maľovať dieťa prvé obrázky. Nie sú dokonalé tvarom, ani farby nesedia, zato emóciu pre rodiča majú silnú. Aj pre dieťatko, veľký pocit sebauspokojenia, že dokázalo vyjadriť, čo mu behá v hlávke. Až potom v škôlke a škole, začíname deťom zväzovať ruky, nútiť ich kresliť inak, vyberáme im témy kreslenia a veľkú väčšinu z nich kreslenie prestane baviť.
Tak už len obrázky – toto je moja cesta, môj spôsob vyjadrovania :
Návrh svadobnej pohľadnice:
Prvá šatka, kde som sa rozhodla maľovať príbehy. Je na nej vtedy ešte môj frajer, dnes už muž. Šťastný princ od Oscara Wildea. Hneď v zárodku som ju zničila – skúšala som soliacu techniku a kryštáliky soli boli také silné, že sa hodváb prederavil. Tak teda prišla náhrada – Sojky v hlave. Zase môj frajer + ja :)
Náš zemepisár vravieval: „Tak ako veľa ostrovov pokope je súostrovie, veľa žien pokope, to je súženie. “
Z geocacherského obdobia: Zadanie Einsteinova hádanka (samozrejme som si ju trochu pre geocacherov prenačila) – riešenie namaľované na šatke.
Škoda, že sa to nedá v skratke vysvetliť, snáď len pre geocacherov aktívnych okolo roku 2007 nick Paris Miltonová veľa napovie. Bola to veľká zábava a veľký kanadský žart, veľmi tvorivé spoločné obdobie s mojim mužom Zirkmanom :)
Toto obdobie sme ukončili geocache Tajomný hrad v Karpatoch a nikdy nezabudnem, akí tvoriví boli návštevníci tejto skrýše, sem tam keď mám mrcha deň, poprečitujem si komentáre ku skrýši a znova sa škľabím, ba dokonca rehocem. Je to ako hodiť kamienok do vody a kruhy sa šíria, a všetko čo je im v ceste, ich formuje…
Večne zaláskovaná do básní o láske od Miroslava Válka:
Pri odchode z práce, pre kolegyňku vášnivú cyklistku:
Pre jednu nesmierne tvorivú maminu. Keď som čítala o narodeninovej oslave, čo prichystala pre svojich synov, padla mi sánka, akou mamou by som mohla byť.
Pre kamarátku do detskej izby – motív anglickej piesne Five Little Monkeys. Odhalím len, že dietky majú čosi spoločné s maľovkou na stenách a kamoška zase s jej sokolím vyobrazením :) A opičiek skákajúcich po posteli je skutočne 5, veď počítajte!
Ďalšie pre detičky:
Môj pokus o nový produkt na sashe, kvoli ktorému som sa onehda z kupujúceho na predávajúcu zmenila. Predal sa až 1 ks :) Jój, nerada zostávam neobjavená! :) Ale už nie je v ponuke, možno niečo podobne šibalské vymyslím.
Pár na vianočnú nótu (šatka + pohľadnice):
Z minulého piatku, pre sesterku k okrúhlym narodeninám, má o 12 rokov viac, takže toto sú moje spomienky na ňu od útleho detstva. Keď som mala asi 3 roky, asi dva razy sme boli u nich v nedeľu a ona sa chystala s kamoškou von – mala bielu kombinézu, či overal, vo vlasoch varné natáčky a pery si prešla guľôčkovým leskom na pery. No dievčensky vzor, čo vám poviem… Tenis a voleybal majú tiež svoj význam, ako aj dva televízory vedľa seba. Oni to tak skutočne mali, jeden pozerala jej mamina, druhý jej tato. Každý niečo iné :) Ovládania mal v ruke jej tato :) V chodbe mali taký medený gong, ja som sa vždy ako malá zakrádala a túžila naň udrieť, ale ako to už býva, neodvážila som sa. A hovädziu polievku varili s takou kopou domácich slížou, že v nich lyžica stála – to sme s obľubou jedávali tak, že sme vychlípali najprv polievku a slíže sme si šporili nakoniec… A dnes, je z nej lekárka, ktorá už niekoľkokrát zachránila život môjmu tatovi a samozrejme, nielen jemu. Takže mne naozaj tá jej kombinéza prišla ako predzvesť bieleho plášťa.
