Naša maláčka má tvrdohlavé obdobie. Hráme sa hru: mama vysvetlí, mama poprosí, maláčka odmietne. Sú to smiešne maličkosti, na ktorých nemusím trvať, takže sa s odstupom času na tom zabávam. A niekedy aj v danej chvíli. Prichádza aj k vtipným výhovorkám.
Asi nie je jediná z detičiek, čo neznášajú smrkanie. Jej výhovorka, prečo sa nechce vysmrkať je: „Soplík je ešte na poschodí, nechce sa mu do nosa.“
Nuž, bojujejeme už druhy týždeň, nezabrala ani večerná rozprávka o víle, čo nechcela smrkať a z nosa jej tieklo a tieklo, až mala v záhrade soplíkové jazero. Práveže si ju s nadšením necháva každý večer rozprávať.
Kam som sa to ja zúfalá mama dostala!
Maláčka dnes navrhla, nech si robíme z plastelíny tortičky. Vysmrkať sa nie, pošpárať sa v nose áno. Nuž tak ma čosi popchlo k činu, miesto smrkania, vymodelovala som poriadne čudné čosi:
Myslíte, že teraz čakám, na vaše pohoršené fúúúúuj? Nie, tlieskam si, akú sme mali dobrú zábavku, by ste neverili, aký môže byť plastelínový nos obľúbený kamarát. Aj sa dá na ňom vysvetliť, kde ten soplík čaká na poschodí.Najpodarenejšie na tom bolo:
„Maminka, ja nechcem aby ten nos mal soplík a šušníky.“
„Tak mu ich vyšpáraj, veď ty sa rada špáraš v nosíku.“
Pozrela sa na mňa, či to myslím vážne a či nebodaj to nie je naozajstný soplík a naozajstné šušníky. A potom nám nos pomáhal s tortičkami, ba dokonca i sviečky sfukovať.
