Ako bojovať so strachom? Kto sa bojí viac, dieťa, či rodič?

Počúvala som prednášku Pavla Morica o našom vnímaní okolia, kritiky, seba. Pavel Moric je český karatista a tréner karatistov a tiež rečník, motivátor. Prednáška plynie vtipne, chce nás dovieť k tomu, že môžeme všetko vnímať rôznym spôsobom – katastrofálne, alebo si nájsť vo všetkom čo nás stretne čosi pozitívne.

Skoro v závere prednášky je zmienka o tom, ako pristupovať k strachu (voľne parafrázujem):  Bojí sa niekto hada? Ak zbadá v prírode hada, nadskočí na chodníku, uteká? Ukážete mu foto hada, tak sa povracia? Tak mu ukážte kresbičku hada od štvorročného dievčatka: Môže byť? Dotkni sa ho!

Ako bojovať proti strachu u detí

Kúpte mu plyšového hada z Ikei: Môže byť? Dotkni sa ho! Hľadajte to miesto, hranicu pokiaľ ešte áno a posúvajte ju pomaličky žiadaným smerom, nesnažte sa nič urýchliť.

Ako bojovať proti strachu u detí

Nazbieralo sa zrazu u našej prváčky viacero strašíkov:

  • strach z hmyzu – hlavne lietajúceho
  • strach z Modrej veľryby (nešetrne sa o tom rozprávali staršie deti v ZUŠke pred nič netušiacimi malákmi)
  • strach z teroristov (započuté správy v rádiu cestou v aute)

Zároveň so strachom je protipólna odvaha:

  • chcem už sama chodiť do školy
  • chcem už sama chodiť zo školy
  • chcem už sama chodiť von

Ako to máte vy? Ovplyvňuje váš postoj k samostatnosti dieťaťa fakt, že žijete vo veľkomeste alebo malej dedinke, kde každý každého pozná? Dôverujem svojmu dieťaťu, že cestu do školy zvládne, že si dá pozor na autá a nikde sa cestou nezatúla. Musím však prekonať aj svoj strach pustiť ju samu. Aj som jej to takto vysvetlila – že niekedy sa boja aj mamy. Pár krát už do školy sama šla, nebojujeme a nenástojíme ani jedna z nás. Tohoto hada sa už nebojíme.

Pustiť dieťa samé do školy?

Bojíte sa hada, pozeráte do terária a nevidíte ho na prvý pohľad. Väčší problém pre mňa je pustiť dieťa samé von, na sídlisku. Pár krát už bola vonku naša prváčka sama a… a ako mamine mi záleží na tom s kým. Ak sa pridala k starším deťom, veľmi mi na tom záleží ku akým. Dieťa: Eufória zo samostatnosti. Mama: No takto toto hádam ešte nie, napadol ma veršík z básne Miroslava Válka:

Tie reči šteklivé a ústa,

z ktorých kvapká pena.

Vyzliekajú ju pri pive,

vyzliekajú ju do lupeňa.

Kam podeje sa, olúpena?

Skrátka, prídu chvíle, keď vy ako rodič cítite, že ešte nie je ten správny čas, že vaše dieťa chce niekto urýchliť a jemu sa to zdá lákavé, ale nevidí druhú stranu mince. Zároveň sú deti veľmi vnímavé a citlivé, ak by sme im chceli vyberať priateľov.

Ako boojovať s rodičovským a detským strachom?

Posudzovanie, triedenie, vysvetľovanie… Moje riešenie nazatiaľ: Viac sa dieťaťu venovať, viac vysvetľovať, aby tak nešokovali slová započuté vonku. Ani dieťa, ale ani mňa.  Musíme tie hady postupne spoločne spoznať, prestať sa ich báť a uvedomiť si, kedy sú neškodné.

Mantra na nasledujúcich n rokov: So samostatnosťou aj zodpovednosť!

Už sa nebojíme!

Strach z evolučného hladiska má svoj význam. Má nam ukázať, má nás varovať… Preto sa ho nepotrebujeme zbaviť, iba vnímať, na čo nás chce upozorniť a zaujať k tomu nejaký postoj.

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť